Cestami naboso

klopkajú podkovy koní
po ceste z kamenia
kľukaté či priame
ostré aj hladivé

cesty sa nemenia...

Vychodené tisícami, po stopách prvých pútnikov, kráčame každý sám,
možno chvíľku spolu, a hľadáme tú svoju, ktorá bude akurát a nedoráňa
bosé nohy do krvi, kým dovedie do cieľa.

Cestu, čo vie, kam ma má viesť, hoci ja možno strácam aj samotné jej
obrysy, vdychujúc hmlu a vôňu včerajšieho dažďa. Cestu, na ktorej
môžem spievať voľne ako kočovníci na vozoch s farebnými plachtami,
pozerať hore a vidieť ligotať hviezdy, sedieť v tráve na lúke plnej divých
makov, kráčať ruka v ruke dopredu a môcť občas zastať a pozbierať si
z nej kamienky na mozaiku života.